ml

Bolo príjemné májové ráno. Slnko svietilo, sem-tam sa na nebi mihol nejaký obláčik. Danka sedela na lavičke pred domom a načúvala spevu vtákov. Jej dve mladšie sestry Jarka a Milka behali po lúke a naháňali motýle. Mama varila obed a otec ako každý iný deň, bol v práci. Pracoval ako obuvník v dedine. Ako tak sedela na tom slnku začali jej klipkať oči a po chvíli zaspala. Prebudila sa až na krik ľudí. Otvorila oči a zistila čo sa deje. Ponad dedinu prelietali bojové lietadlá. Niekde v diaľke jedno z nich zhodilo bombu, no výbuch bol mohutný a začuli ho aj v dedine. Danka vedela, že je to strašné. Keď bola malá, stará mama jej rozprávala o vojne, ktorú zažila. Ľudia umierali, všade bol chaos a neporiadok. Do dedín vtrhli vojaci a brali mužov. Lietadlá zhadzovali bomby, zabíjalo sa. Do očí jej vošli slzy. Vbehla do domu. Sadla si na posteľ a plakala. Prišla k nej mama, chytila ju okolo pliec a tiež začala plakať. Jarka a Milka k nim pribehli a chceli vedieť prečo plačú. Boli malé a nechápali to. Danka s mamou nemali ani síl to povedať. Po chvíli sa Danka rozhodla nájsť otca. Bežala k nemu do práce, ale nebol tam. Obehla celú dedinu, no nikde ho nenašla. Lietadlá znovu preleteli. Zamrazilo ju. Ešte stále nenašla otca. Nakoniec zašla aj na cintorín. Bol tam, kľačal pri hrobe svojho otca. Neplakal, modlil sa. Potom vstal a mlčky išli domov. Naobedovali sa. Mama stále plakala. Zrazu sa ozvala strašná rana. Bomba. Našťastie padla na pole a nie na dedinu. Vedeli, že musia. Odísť. Ale kam a ako? Danka vyšla pred dom, keď vtom naň padla bomba. Odhodilo ju. Z domu nezostalo nič. Celá jej rodina zomrela. Nechápala to. Ešte ráno sa tešila zo života a teraz nemá nič. Vojna len začala a už vzala všetko čo mohla. Ľahla si na zem. Oči zaliate slzami zatvorila a spomínala pekné chvíle, ktoré prežila. Bola zranená, ale necítila tú bolesť. Bolelo ju iba srdce. Nevedela si predstaviť život bez svojich sestier a rodičov. Bola však silná, vstala a išla nájsť niekoho živého...